Prihlásiť sa
Názory odborníkov
V tejto sekcií nájdete názory odborníkov týkajúce sa plastového potrubia.
Vývoj, výroba a zavádzanie nových typov plastov sú výsledkom technického rozvoja poslednej dekády nie len v plastikárskom priemysle. V posledných rokoch sa ale niektoré druhy plastov, ako je PVC-U, netešia priazni niektorých skupin spotrebiteľov. K roku 2000 (teda po 70 rokoc od zahájenia priemyselnej výroby) spotreba PVC polymeru v Európe vzrástla na cca 2,5 milióna ton. Dnes je v Európe cez 31% všetkých potrubí vyrobéných z PVC.
Dnes je vyvinutých už niekoľko modifikácií pôvodného PVC-U - koextrudované (viacvrstvé), modifikovan=e PVC-P, molekulárne-orientované MO-PVC, chlorované PVC-C, sieťované PVC-UX a ďalšie, ktoré majú vo veľa veciach lepšie vlastnosti. Používajú sa taktiež ekologické stabilizátory na bázi Ca+Zn. Výsledky testov pôvodných vzorkov PVC z 30. rokov potvrdili, že ich životnosť je rozhodne viac než 2x vyššia než pôvodne projektovaných 50 rokov.
Efekt recyklácie materiálov je dnes neoceniteľný a nevyhnutný (ekológia, úspory energií, materiálov). PVC je možné opakovane extrudovať bez zhoršenia jeho vlastností. Je možné "predĺžiť" týmto spôsobom životný cyklus PVC na niekoľko stoviek rokov PVC je materiál s budúcnosťou.
Podmienkou pre použitie akéhokoľvek materiálu v investične náročných stavbách, medzi ktoré patria aj kanalizačné, alebo vodovodné rady, je dostatočne dlhá životnosť. V literatúre sa pomerne často stýkame s obavou, či plastové potrubia vydržia požadovaných 50, alebo 100 rokov. Sú to totiž pomerne nové materiály "bez tradície" a zatiaľ vraj nemajú dosť dôkazov. U väčšiny iných aplikácií plastov sa totiž takto dlhá životnos't nepredpokladá. Okrem toho niekoľko zlyhaní plastových výrobkov, spôsobených nesprávnym použitím, tento názor medzi laiky ešte podporuje - viď napríklad známu scénu s plastovou lyžičkou vo filme Pelíšky.
Bežne používané plasty PVC, PE a PP patria dnes medzi veľmi dobre známe, vyskúšané a zavedené materiály.
Sú to zároveň hlavné materiály pre výrobu potrubia:
Na základe teoretických podkladov a vďaka metode tzv. rýchleného stárnutia plastov dokážeme na základe krátkodobých intenzívnych skúšok predpovedať životnosť plastov. Tá potom vstupuje do príslušných noriem a výpočtov. Podľa údajov organizácie TEPPFA sú trubky pre kanalizáciu, splňujúce príslušné normy (ČSN EN 1401-1, ČSN EN 13 476-1 atď.), povžované za konštrukčné prvky s dlhou životnosťou, ktorá činí sto rokov. Podobne podľa ČSN EN 12 201 je životnosť PE tlakových trubiek minimálne 100 rokov.
V tlači sa objavujú články, poukazujúce na škodlivosť plastov, teda aj plastových trubiek. Rozoberme si tieto argumenty z pohľadu technických faktov.
Výroba polyetylénu (PE), polypropylénu (PP) a polyvinylchloridu (PVC) prebieha v uzatvorených systémoch, pri teplotách, ktoré sú v porovnaní s výrobou kovou, cementu alebo vypaľovaním kameiny veľmi nízke. Taktiež spracovanie na trubky a tvarovky je proces energeticky nenáročný a ekologicky nezávadný - prebieha pri teplotách okolo 200°C, preto sa neuvoľnujú žiadne škodlivé látky. To isté sa dá povedať aj o bežných spôsoboch recyklácie plastov. Životnosť plastových trubiek je normami garantovaná na minimálne sto rokov, predpokladaná životnosť je stovky rokov.
Plasty je možné vo väčšine prípadov takmer stopercentne recyklovať. Príliš znečistené plasty je možné tepelne rozštiepiť na chemikálie, použiteľné pre opakovanú výrobu polymérov, alebo spáliť v odpovedajúcom zariadení, pričom sa využije ich energetický obsah. Podobne ako plastové je možné recyklovať napríklad aj kovové trubky. Beton i kameninu je možné podrtiť; drť sa používa v stavebníctve len ako plnivo, obsypový materiál a podobne. Len malé množstvo kameninovej drte je výroba schopná znovu použiť ako ostrivo.
Prášky a granuláty PVC, polyetylénu (PE) a polypropylénu (PP) sú za bežných podmienok zdravotne nezávadné. Napríklad prášok PVC je netoxický materiál, ktorý môže len mechanicky slabo dráždiť sliznice. Nie su známe žiadne nepriaznive účinky pôsobenia na ľudský organizmus, nie je uvedená karciogenita, mutagénne vplyvy ani bioakumulačný potenciál, PVC je klasifikované ako látka neohrožujúca vodu. Podobné údaje platia aj pre polyetylén a polypropylén.
Pri spracovaní celej rady materiálov - napríklad aj potravín sa používajú chemické prísady rôzneho zloženia. Stali sa dnes akýmsi synonymom negatívnych vplyvov. Pre výrobu a spracovanie plastov pre trubky, nesmú byť v krajinách EU používané prísady, ktoré by mohli ovplyvnovať životné prostredie, alebo ohrožovať lidské zdravie: Miesto predchádzajúcich olovnatých solí sa dnes používajú stabilizátory na bázi neškodného vápniku a zinku, ťažké kovy nie sú ani vo farbivách.
Pri výrobe trubiek sa do PVC nepridávajú žiadne zmäkčovadlá. Trubky pre inžinierské siete musia byť pevné, preto sa vyrábajú z nemäkčeného (tvrdého) PVC. Pre PP a PE zmäkčovadlá nie je nutné používať vôbec. Problémy s prísadami môžu nastať pri dovoze produktov zo zemí mimo EU, čo (bohužiaľ) často vidíme pri lacných čínskych spotrebných výrobkoch.
Plastové trubky teda obsahujú minimum ďalších aditív. Aj toto malé množstvo je v nich veľmi pevne viazané, čo dokazujú takzvané výluhové testy trubiek určených pre styk s pitnou vodou. Uvedené plasty nachádzajú rovnako uplatnenie aj v lekárstve (chirurgii), kde sú bez akýchkoľvek následkov v priamom styku s ľudskými tkáňami.
Zemina a plasty chemicky nenapadá, v zemi sa plasty sami od seba nerozpadnú, za bežných ani mierne zvýšených teplôt nedochádza k rozkladu. Použitie ani skladovanie nepotrebných PE, PP alebo PVC trub nepredstavuje ekologickú hrozbu, pretože plasty neuvoľnujú škodlivé látky do zeme, do vody ani do ovzdušia. Ministerstvo životného prostredia udeľuje plastovým výrobkom, zatiaľ len z PP a PE - po garancií zloženia a po prevedení bezpečného spôsobu výroby - ekoznačku Ekologicky šetrný výrobok.
Všetky horiace organické látky, vrátane plastov, majú negatívny dopad na životné prostredie, pretože sú zdrojom oxidu uhličitého, jedného z hlavných vinníkov globálneho otepľovania. Pri spaľovaní plastov ako PE, PP, taktiež polybutenu, ktoré sa skladajú len z atómov uhlíka a vodíka, vznikajú len oxidy uhlíku, voda a nič iné. Avšak oxidy uhlíku a voda vznikajú pri každom horení organických látok (pri nedostatočnom prístupe vzduchu vzniká viac oxidu uhoľnatého a taktiež viac sadzí). Otravy oxidu uhlíku sú dokonca najčastejšou príčinou úmrtia pri požiaroch, ďaleko častejšie než smrť v dôsledkoch popálenín alebo uhorenia.
PVC obsahuje okrem uhlíku a vodíku asi 57% chlóru. Je preto ťažko horľavý, samozhhasivý a pre horenie potrebuje prítomnosť trvalého plameňa iného horľavého materiálu. Pri horení sa uvoľnuje menej tepla než u iných plastov. Pri horení PVC môžu rovnako vznikať škodlivé látky - okrem oxidu uhličitého alebo uhoľnatého a vody sa uvoľnuje taktiež chlorovodík. Koncentrácia je 100x menšia, než pre zdravie škodlivá, ale jeho prenikavý zápach účinne signalizuje požiar - dráždí pritom dýchacie cesty prítomných osôb. Ďalej podľa podmienok horenia môže vznikať malé množstvo nebezpečných chlorovaných uhľovodíkov (včetne obávaných dioxinov), naštastie väčšinou pevne viazaných na sadzové častice. Po odstránení sadzových častíc z miesta požiaru dôjde k podstatnému zníženiu ich výskytu. Možnosť vzniku týchto chlorovaných uhľovodíkov bola svojho času druhým dôvodom k rozpútaniu kampane proti použitiu PVC. proti
Rovnaké látky, toj. chlorovodík a chlorované uhľovodíky (dioxiny) môžu vznikať pri horení všetkých organických látok obsahujúcich chlór, uhlík a vodík, zvlásť bežne spaľovaného dreva. Vznikajú aj pri grilovaní údení, ale taktiež horení papieru, tabáku, benzínu, odpadkov z domácností s obsahom kuchyňskej soli, prípadne aj iných zmesí v ktorých sa vyskytuje uhlík, vodík a chlór. Dioxíny sú na zemi odkajživa - typickým drojom dioxínov v historií i prehistorií mamičky Zeme boli lesné požiare. Moderné spaľovne vďaka riadenému spaľovaniu riešia problém spaľovania odpadu, i keď obsahujú chlór.
Plasty majú nezastupiteľné miesto v živote dnešnej spoločnosti. Pri bežnom použití základných trubných plastov ako PE, PP, PVC, PEX a CPVC i po skončení ich životnosti nedochádza ku vzniku žiadneho nebezpečenstva pre lidi alebo prostredie. Pri horení plastov vznikajú splodiny, ktoré neznamenajú zvýšené nebezpečenstvo voči iným horiacim prvkom vrátane prírodných.